Ivana Grešlíková: U vás zjem všetko
12 príbehov zo sveta
Kniha U VÁS ZJEM VŠETKO vás v 12 príbehoch zavedie do 7 krajín sveta. Je to mozaika z neznámych i populárnych miest, pričom v oboch prípadoch sa Ivana snaží pochopiť kultúrno-spoločenské súvislosti z pohľadu hosťa i domácich. Na cestách si všíma predovšetkým miestnu kultúru. Nehľadá rozdiely, ale skôr výnimočnosť krajín a prieniky, v ktorých sa stretáva svet, ktorý poznáme, s tým exotickým. Okrem jednotlivých príbehov a fotografií kniha prináša vizuálny bonus z Ivaniných ciest – 8 krátkych videí, ktoré vám priblížia atmosféru príbehu. Videá si môžete pozrieť vďaka QR kódom na konci vybraných kapitol.
IVANA GREŠLÍKOVÁ (1980) pochádza z východného Slovenska a má ukrajinské korene. Po štúdiu anglického a ukrajinského jazyka a literatúry na FF PU v Prešove absolvovala dvojročný kurz arteterapie na Masarykovej univerzite v Brne. Neskôr žila v Prahe, kde pôsobila ako redaktorka Ukrajinského žurnálu, lektorka angličtiny a koordinátorka projektu Filmy Ukrajiny v pražskom kine Ponrepo. V rokoch 2006 – 2013 žila a pracovala v Londýne a Frankfurte, odkiaľ v roku 2013 odišla, a s jednosmernou letenkou v ruke odletela do Bangkoku. Ako svoju ázijskú základňu si vybrala sever Thajska. Má slabosť pre Vietnam, Kirgizsko a Taiwan. Cestuje pomaly a minimalisticky. V súťaži Superbloger 2019 získala cenu za naj WEB v kategórii Cestovanie. Publikuje na portáli Aktuality.sk, v časopisoch Lidé a Země, GEO a na svojom blogu: ivanagreslikova.com
170 x 240 MM | HARDBACK | 256 STR | SLOVENSKY | EAN 9788097317584 | 17.99 EUR | APR 2021
08-APR-2018 / Rozhovor uverejnený na HEROES.SK
Text: Gabka Koščová
Photos: Gianni Bianchini NOMADISBEAUTIFUL.COM
Ivana Grešlíková je cestovateľka a blogerka, ktorá zároveň prispieva do médii a píše už svoj druhý e-book. Po svete cestuje už od roku 2006 a medzi jej najbližšie krajiny, v ktorých sa cíti ako doma, patria štáty juhovýchodnej Ázie, predovšetkým Thajsko a Vietnam. Ivana veľa píše a prednáša o tom, ako sa na cestách správať zodpovedne voči krajine, jej kultúre, obyvateľom a zvieratám. Rozprávali sme sa o tom, aké dôsledky má masový turizmus na samotnú krajinu a jej autentickosť a ako tomu môžeme predchádzať a cestovať viac prirodzeným spôsobom.
Ako by si definovala to, čo robíš a čím sa živíš?
Popravde, definuje sa to čím ďalej, tým ťažšie. Ale v zásade som obyčajná cestovateľka a digitálna nomádka. Pre nezainteresovaných, digitálny nomád je človek, ktorý pracuje pre cudziu alebo vlastnú firmu v zahraničí a k životu potrebuje len laptop, internet a chuť učiť sa nové veci do konca života. A v tom je nejak zahrnuté všetko, čo robím, lebo okrem blogovania sa venujem aj konzultáciám pre nováčikov, ktorí chcú začať s podobným životným štýlom, a zároveň je v tom aj tvorba informačných produktov.
V čom ti cestovanie najviac otvorilo oči?
V tom, že všetkých ľudí vo svete vedia raniť a potešiť rovnaké veci. Že sa plače a smeje rovnako v Trenčíne a na Filipínach. Je prirodzené, ak máme pocit, že na inom kontinente sú ľudia, kultúra i zvyky odlišné, a oni aj sú, ale fakt, že sme si tak veľmi podobní, ma dojal asi najviac.
Menej poetické zistenie bolo vidieť neskutočné masy turistov na populárnej miniatúrnej pláži v Thajsku, kde bolo nemožné vkročiť do vody kvôli selfie tyčkám, hromade turistov a lodí, ktoré na nich čakali. Toto bola najväčšia cestovateľská „facka“, po ktorej som sa viac začala zamýšľať nad tým, ako cestujem. Ale aj ako už viac cestovať nechcem.
Ako cestuješ teraz?
Pomalšie. Plus si viac študujem o krajine, kam sa chystám. Po tom, ako som takmer nasadla na slona v Thajsku, lebo som nevedela nič o tom, čo to zviera musí podstúpiť, som vytriezvela z turistických zábaviek. Viac aj ignorujem hlavné pamiatky mesta, a viac času trávim s miestnymi. Mne osobne dá viac prechádzka rannými ulicami a nákup na miestnom trhu ako vstup na pevnosť. Možno tým občas prichádzam o wow výhľady, ale pre mňa je dôležitejšie odísť z danej krajiny a pamätať si príbehy ľudí ako obraz na stene v múzeu.
Má tento štýl cestovania dopad aj na krajinu, v ktorej cestuješ?
Chcem veriť tomu, že má. Tým, že miestnym ukážeme, že nás zaujímajú aj ich životy, nielen populárne miesta, suveníry a zahraničné menu v ich bistre alebo na hoteli, tak ich povzbudzujeme k tomu, aby si zachovali svoju autentickosť.
Nehovoriac o ekologickom dopade, ktorý sa vďaka pomalému cestovaniu výrazne znižuje. Tým, že sa nikam neponáhľam, nevadia mi hodiny vo vlakoch a autobusoch. Tým, že nežijem v hoteloch populárnych reťazcov, ale u miestnych tak často, ako sa dá, podporujem miestnu ekonomiku a hlavne viem, že peniaze, ktoré za služby zaplatíme, idú do vreciek konkrétnym ľuďom.
Domáci, hlavne v rozvojových krajinách, majú tendenciu vytvoriť nám perfektnú dovolenku, teda dať nám to, čo máme doma. Myslia si, že toto priláka viac turistov, keď sa budú u nich cítiť ako doma. Ale ako veľmi potrebujeme takýto druh turizmu?
Nie je práve turizmus to, čo najviac pomáha s rozvojom danej krajiny?
Domáci v rozvojových krajinách potrebujú hlavne rýchly cash. Tu a teraz. Nemôžu čakať pol roka až našetria, aby zaplatili školu deťom a splatili hypotéku za vilu, ktorú postavili pre turistov. Takže pre nich, ak vidia, že to funguje u suseda, že dáva turistom na raňajky palacinku s nutelou a kvetinkou ako ozdobu, aj on bude robiť palacinky každé ráno svojim hosťom, lebo vie, že sa im to páči. Pričom on sám má na raňajky polievku alebo ryžu.
Turizmus v rozvojových krajinách sa rozmohol tak šialeným tempom, že miestni nemajú priestor ani sa zamyslieť, ako inak by to mohli urobiť. Zober si, že pred pár rokmi jeden z 11 ľudí na tejto planéte pracoval v turizme. To hovorí za všetko. Z turizmu sa stalo zlaté prasiatko a vlna súčasného zodpovedného cestovania robí poriadok po spúšti, ktorú po sebe zanechal masový a menej ohľaduplný turizmus. Ale áno, turizmus pomáha k rozvoju krajiny, len závisí od toho, ako k nemu pristúpia jednotlivé agentúry, ale aj trebárs ministerstvá pre rozvoj turizmu.
Uveďme to do praktickej roviny. Aký vplyv má na krajinu jedna rodina, ktorá si zaplatí all inclusive dovolenku v 5* hoteli na thajskom ostrove?
All inclusive je v prvom rade jedna obrovská ekologická pohroma. Dovolenkári spotrebujú neskutočné množstvo vody, lebo jacuzzi, lebo sa potrebujú osprchovať po bazéne, po mori. Väčšina z nich ignoruje výzvu nenechať si vymieňať uteráky každý deň a posteľnú bielizeň každý druhý.
All inclusive znamená jesť na hoteli, čiže hromada obrusov, servítok, ktoré sa musia vyprať, bufetové raňajky, obedy a večere sa servírujú aspoň na troch rôznych tanieroch, ktoré niekto musí umyť. V chladničke má rodina každý deň čerstvú vodu v plastových fľašiach, ktoré končia v lepšom prípade v recyklačnom koši. Nehovoriac o tom, že v all inclusive sa barbarsky plytvá s jedlom.
Druhá odvrátená stránka all inclusive je to, že hostia často prídu do kontaktu so zamestancami hotela ako s jedinými miestnymi danej krajiny. Správajú sa k nim ako k sluhom, lebo však platia za dovolenku, a aj preto sa z exotickej dovolenky v rozvojovej krajine vracajú s dojmom, že sú tam všetci „otroci“, ktorí navyše nevedeli ani po anglicky.
Čo odporúčaš ako alternatívu tohto typu dovolenky? Predovšetkým pre ľudí, ktorí nemajú čas cestovať pomaly a často čerpajú dovolenku na 2 týždne v roku.
Začala by som tým, že by som sa ubytovala v guest house, homestay alebo využila platformu, ktorá ponúka viac autentické ubytovanie než hotel. Zredukovala by som tiež počet pamiatok, ktoré chce niekto vidieť a množstvo fakultatívnych výletov. Slow travel alebo pomalé cestovanie nemusí byť bezpodmienečne dlhodobé. Spomaliť sa dá aj počas dvoch týždňov. Stačí len trochu prehodnotiť zámer, prečo vlastne človek cestuje.
Aby mohla byť aj krátka dovolenka viac o zážitkoch, ktoré nás niečo naučia, ktoré s nami pohnú emocionálne, ktoré nám nabúrajú predsudky. To sa počas toho, ako budeme týždeň sedieť pri bazéne s mojitom, nestane. Netreba sa báť vybehnúť do ulíc, ochutnávať jedlo tam, kde jedia domáci, ísť na miestne festivaly, kde to žije alebo trebárs namiesto troch múzeí absolvovať kurz varenia alebo ísť na street food či city tour s miestnym sprievodcom. Tam sa môžeme o krajine a jej ľuďoch dozvedieť najviac.
Ako z tvojich skúsenosti vnímajú lokálni to, keď si k nim sadne turista? Pozitívne alebo sú skôr ostražití?
Mne osobne sa stalo len raz, že ma takmer neobslúžili, keď som si objednala v ukrajinčine jedlo v rusky hovoriacom Donecku na Ukrajine. Mám pocit, že miestni sú ostražití zväčša vtedy, keď sa obávajú, že nám nevyhovejú. Hlavne v Ázii, kde stratiť tvár a zlyhať pred hosťom je neprijateľné.
Čo hovoríš na to, že nie len turisti, ale aj lokálni sa musia ešte veľa učiť, aby turisti pre nich neboli len chodiace peňaženky a aby obe strany fungovali v symbióze?
Určite sa majú čo učiť aj hostitelia, aj my. Ale aj tak si myslím, že v tom máme viac prsty my, cestovatelia, ako sa k lokálnym v danej krajine správame a môžeme správať. Je to o tom ukázať im, že to, v akých podmienkach nás privítajú a čo nám ponúknu na tanieri, je v poriadku, a aj si za tým stáť.